Maska radosti

19. dubna 2016 v 0:58 | meow. |  Články osamelej duše
Predom upozorňujem že tento článok bude o vylievaní srdca. Udalosti posledných dní ma nútili sa veľmi hlboko zamyslieť. Aj keď som človek nadmieru premýšľavý, teraz sa zo mňa stal extrémne premýšľavý jedinec, ktorý kvôli tomu dovolím si povedať zbytočne prebdel nie jednu noc. Áno rozchod ma položil a kolená. Aj keď to bolo aké bolo. Položilo ma to. Istý človek mi povedal: "Na prvú lásku nezabudneš. Všetko bolo prvý krát. Prvé objatia. Prvé bozky. Prvý sex. Všetko. A na to sa zabudnúť nedá." presne tak. Najlepšie keď vám tento paradox napíše osoba do ktorej ste boli zamilovaný predtým a on bol práve ten s ktorým som zažila úplne prvé skúsenosti lásky. Tie nevinné. O tom však teraz nehovorím. Všetko sa nejak posunulo a ja sa začínam báť o druhých nie o seba. Bojím sa ako dokážem svojim pôsobením zničiť niekoho ďalšieho. Že niekoho raním svojim rozhodnutím.. alebo že urobím niečo proste čo si neuvedomím, niečo poviem a bum je to na svete. Som ako časovaná bomba hľadejúc na svoj krátky život ktorý pomalú tiká a tiká ku koncu.
Mám pocit, že všetko v mojom živote má svoje odpodstatnenie a ja sama neviem povedať ani to kde budem o pár dní, týždeň, mesiac. Všetko je tak náročné. Všetko sa zmenilo ale aj keď to bolí som tomu naklonená. Viem že to tak má byť a že je to správne. Cítim vnútri akoby som smerovala k niečomu veľkému k čomu som predurčená. Ale čo ak je to môj zánik? Je vôbec možné aby človek cítil niečo tak veľké?
Jedoducho mám strach. Aj keď to na sebe nedávam vedieť. U mňa popravde ľudia nevedia že sa v skutočnosti trápim ak nechcem aby ma videli sa trápiť. Nikto nevie ako veľmi a či vôbec. Nosím masku. Masku radosti, veselosti, šťastia. Keby som nechcela nikto by na mne rozchod nespoznal, tak prečo? Aj nad tým som uvažovala. Maskou sa od ľudí ešte viac vzdiaľujem než keď prejavím city. Toto mi povedal kamarát ktorý vie o mne snáď všetko. Že sa mám otvoriť. Vnútorne, citovo. Viem ako to myslel. Viem, že to tak má byť prijať ľudí viac k sebe, aby boli mojou súčasťou. Len pre mňa ako večného samotára je niečo také náročné ale veľmi sa snažím.. Keď sa pozriem na staré fotky ktoré mám na nástenke pozerám na ne s úžasom. Takáto som bola? Pýtam sa samej. Čo ťa tak zmenilo, že si teraz taká aká si? Bolesť? Utrpenie? Ešte väčšia samota? Neúprimnosť, zloba, zlí ľudia naokolo. A ja si hľadám cestu k sebe k takej aká som bola, no nie úplne nechcem by taká ako kedysi pretože chcem byť lepšia. A toto všetko je cesta. Viem to. Len ma brzdí predstava sklamania ostatných. Ak ostanem tu sklamem ich ak pôjdem preč sklamem jeho. Mám ťažkú voľbu života v nasleujúcich mesiacoch. Mám brány otvorené ale zároveň zatvorené. Akoby keď niekam chcem vojsť vzďalovala sa a vzďalovala. Ale jedna brána bude správna. A ja tentokrát vyberiem tu správnu.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama