Duben 2016

Zázrak

25. dubna 2016 v 18:32 | meow. |  Články osamelej duše
Viete čo? Musím sa s niečím priznať.. momentálne sa cítim tak skvelo že sa mi chce spievať tancovať, lietať po izbe skákať .. cítim sa taká šťastná taká veselá...:) je to úžasný nepopísateľný pocit a je to iba kvôli jednej jedinej osôbke na ktorú sa nemôžem dočkať kedy ho uvidím.. len nech je to také aj naozaj ako je to písanie a ja budem každý deň ďakovať za toho človeka že ma robí tak šťastnou. Je to nepopísateľný pocit ale ja mám chuť jesť, baviť sa, zabávať sa písať iba jemu..myslieť na neho.. dal mi druhý dych ktorý som absolútne nečakala..vošiel do života ako zázrak z čistého neba.

Som si istá že ten rozchod mal svoj dôvod. Pretože ak niečo pekné skončí, príde niečo oveľa krajšie ♥ a toto čo som ja dala like on to zdieľal.. je to vzájomné len nech sa to nepokazí. Cítim sa taká šťastná. Ale nechcem aby sa niečo pokazilo.

Toto niesom ja

21. dubna 2016 v 14:36 | meow. |  Články osamelej duše
Zdravím. Viem že sa posledné dni len vyplakávam a opisujems voje vnútro zaliaté hlbokými citmi ktoré nie a nie odplávať prečo tými krokodílimi slzami. Jednoducho nechcú.. sú stále tam. Dnes som sa pokúšala jesť, ani dnes to nešlo. Teda šlo ale potom som sa zabrzdila. Spomenula si na to všetko a vidlička padla na tanier do jedla. Mama pochopila, že už jesť ďalej nebudem. Smútok ma pohltil. Zase. Trápim sa tak veľmi, že som za necelý týždeň stihla stratiť 5-6 kíl... chápete to? Ja sama nie. Pozerám sa do zrkadla to niesom ja.. kde sú moje prednosti.. kde je tá chuť niečo vynikajúce zjesť... zjesť obľúbené jedlo, chuť niečo navariť.. kde sa to všetko podelo? Ako je možné nebyť celé dni vôbec hladná ani smädná a žiť bez jedla a vody akoby sa nič nedialo?
Som zo seba zmätená kričím o pomoc...neviem nájsť chuť do jedla aj keď sa tak veľmi snažím... včera som si spravila aspoň praženicu no nezjedla som všetko. Dnes ráno som sa odvázila váha opäť klesla o kilo.. mám iba 44 kíl čo je zlé.. strašne sa za seba hanbím a za to čo si o mne budú myslieť ostatní. Nechcem aby si mysleli, že to robím schválne, že som nejaká anorektička.. lebo sakra NIESOM! som len z rozchodu až príliž zničená.. a správy od neho o tom ako ho čím ďalej tým menej zaujímam a celkový nezáujem ma ešte viac ubíjajú. Chcem sa tomu postaviť, no neviem ako. Bojím sa ísť niekam s niekym novým či starým (koho poznám dlhšie aby sme sa chápali) cítim akoby som stále patrila jemu.. aj po tom všetkom :( chcem vyslobodenie.

Maska radosti

19. dubna 2016 v 0:58 | meow. |  Články osamelej duše
Predom upozorňujem že tento článok bude o vylievaní srdca. Udalosti posledných dní ma nútili sa veľmi hlboko zamyslieť. Aj keď som človek nadmieru premýšľavý, teraz sa zo mňa stal extrémne premýšľavý jedinec, ktorý kvôli tomu dovolím si povedať zbytočne prebdel nie jednu noc. Áno rozchod ma položil a kolená. Aj keď to bolo aké bolo. Položilo ma to. Istý človek mi povedal: "Na prvú lásku nezabudneš. Všetko bolo prvý krát. Prvé objatia. Prvé bozky. Prvý sex. Všetko. A na to sa zabudnúť nedá." presne tak. Najlepšie keď vám tento paradox napíše osoba do ktorej ste boli zamilovaný predtým a on bol práve ten s ktorým som zažila úplne prvé skúsenosti lásky. Tie nevinné. O tom však teraz nehovorím. Všetko sa nejak posunulo a ja sa začínam báť o druhých nie o seba. Bojím sa ako dokážem svojim pôsobením zničiť niekoho ďalšieho. Že niekoho raním svojim rozhodnutím.. alebo že urobím niečo proste čo si neuvedomím, niečo poviem a bum je to na svete. Som ako časovaná bomba hľadejúc na svoj krátky život ktorý pomalú tiká a tiká ku koncu.
Mám pocit, že všetko v mojom živote má svoje odpodstatnenie a ja sama neviem povedať ani to kde budem o pár dní, týždeň, mesiac. Všetko je tak náročné. Všetko sa zmenilo ale aj keď to bolí som tomu naklonená. Viem že to tak má byť a že je to správne. Cítim vnútri akoby som smerovala k niečomu veľkému k čomu som predurčená. Ale čo ak je to môj zánik? Je vôbec možné aby človek cítil niečo tak veľké?
Jedoducho mám strach. Aj keď to na sebe nedávam vedieť. U mňa popravde ľudia nevedia že sa v skutočnosti trápim ak nechcem aby ma videli sa trápiť. Nikto nevie ako veľmi a či vôbec. Nosím masku. Masku radosti, veselosti, šťastia. Keby som nechcela nikto by na mne rozchod nespoznal, tak prečo? Aj nad tým som uvažovala. Maskou sa od ľudí ešte viac vzdiaľujem než keď prejavím city. Toto mi povedal kamarát ktorý vie o mne snáď všetko. Že sa mám otvoriť. Vnútorne, citovo. Viem ako to myslel. Viem, že to tak má byť prijať ľudí viac k sebe, aby boli mojou súčasťou. Len pre mňa ako večného samotára je niečo také náročné ale veľmi sa snažím.. Keď sa pozriem na staré fotky ktoré mám na nástenke pozerám na ne s úžasom. Takáto som bola? Pýtam sa samej. Čo ťa tak zmenilo, že si teraz taká aká si? Bolesť? Utrpenie? Ešte väčšia samota? Neúprimnosť, zloba, zlí ľudia naokolo. A ja si hľadám cestu k sebe k takej aká som bola, no nie úplne nechcem by taká ako kedysi pretože chcem byť lepšia. A toto všetko je cesta. Viem to. Len ma brzdí predstava sklamania ostatných. Ak ostanem tu sklamem ich ak pôjdem preč sklamem jeho. Mám ťažkú voľbu života v nasleujúcich mesiacoch. Mám brány otvorené ale zároveň zatvorené. Akoby keď niekam chcem vojsť vzďalovala sa a vzďalovala. Ale jedna brána bude správna. A ja tentokrát vyberiem tu správnu.

Trápim sa

15. dubna 2016 v 10:08 | meow. |  Články osamelej duše
Už je to týždeň bez teba. Bezsenný, bezspánkový týždeň dokonca aj bez jedla a bez vody. Ako môže život unikať tak rýchlo bez teba? Ako je vôbec možné že ešte žijem bez tvojej blízkosti že sa snažím zabudnúť aj keď to nejde, že sa trápim ako ešte nikdy v živote že neustále plačem vo dne aj v noci keď ma nikto nevidí, pozerám na tvoju šťastnú tvár aký si teraz šťastný a ja nie. Nevičítam ti to že ma už nechceš. Tiež by som sa nechcela a ani nechcem. ALe srdce mi puká z pomyslenia na teba s inou. Zviera mi žalúdok a slzy sa tlačia von, nejde to zastaviť. Vidím len tmu a rozmazaný svet cez slzy. Hľadám odpovede no tie sú v nedohľadne. Nikto, kto by ťa dokázal nahradiť v mojich myšlienkach hoci len na chvíľku, nikto kto by sa snažil tak ako ty kedysi, nikto to by pre mňa urobil také veci ako ty. Všetko je to preč a ja si to pomaly uvedomujem no nepríjmam to. Nechcem koniec. Nechcem upadnúť do zabudnutia. Cítim sa taká sama...

Úprimnosť odišla

7. dubna 2016 v 10:49 | meow. |  Články osamelej duše
Čo oči nevidia to srdce nebolí.. a keď oči nevidia človek vás môže ľahko oklamať ale keď uvidia čo by nemali stratí sa dôvera k nemu. Vytratí sa aj to posledné. Srdce puká. Obrie slzy padajú okolo vás je všetko mokré pretože neviete prestať plakať. Beznádej a tichý plač. Pocit ešte väčšej beznádeje až naháňa husiu kožu sebe samej. Praješ si aby si nebola, aby si to radšej nevidela. Aby si sa vyparila z povrchu zemského. Tak či tak nemáš nikoho kto by ťa podržal, objal. Bojíš sa. Vieš čo by na to povedali iní a tak nechceš a trápiš sa sama vo svojom žiali sa doslova utápaš. Hľadíš do prázdna s pocitom kedy to trápenie skončí. Pýtaš sa to samej seba, potom do prázdna. Bez odpovede. Schúliš sa a znovu plačeš. Trápiš len samú seba nie toho kto tvoje trápenie spôsobil. Ten sa baví a nerieši. Zato ty riešiš všetko a všetko je len na tebe a tvojej psychike. Hľadáš vyslobodenie. No žiadne nieje...

Mužská nevera

4. dubna 2016 v 1:21 | meow. |  Temý týždňa
Videla som teraz úplne strašný film o mužskej nevere. Celý čas som si hovorila ako môže byť chlap taký hnusný srab a hajzel že podvedie skvelú ženu s nejakou kravou čo len stretne niekde na ulici. Tá žena bola tehotná a on si ide za inou... mám z toho zlé a zmiešané pocity pretože som si predstavila jeho a nás...hrozne to predstavovalo našu minulosť. Tá predstava že keby som nezakročila možno by sa stalo toto.... skoro som plakala.

Po prvý krát som videla film ktorý neskončil šťastne....aj keď sa chlapec uvedomil, stratil všetko. Len kvôli jednej chybe. Muži ste hlúpi.. idete za pudmi a nerozmýšľate nad ničím len to čo vy chcete. Je to veľmi smutné až do plaču.. radšej byť sama ako podvedená a klamaná.