Výčitky (z pohľadu muža)

31. srpna 2015 v 17:06 | meow. |  Jednodielové príbehy

Dnes sú to presne tri roky čo som ju stratil. Čo som ju opustil pre vlastnú hlúposť, vlastnú márnotrapnosť. Nikdy si to neodpustím, že som toto dopustil. Nebolo noci žeby som sa nebudil zo zlých snov v ktorých sa mi neustále opakuje moja chyba. Jej duša ma aj po rokoch neustále desí a spôsobuje mi nočné mory. Keď vidím jej uplakané oči, oči plné krokodílych sĺz ide mi srdce vytrhnúť z hrude. Nikdy by som si nemyslel, že ONA vo mne spôsobi takúto hŕstku pocitov. Až dokiaľ som o ňu neprišiel. Vlastnou chybou.

Od toho daného novembrového dňa je môj život akoby som vláčil tony ťažkého bremena na chrbte. Nevládzem.. stále na ňu myslím kiež by tu so mnou bola. Pohladil by som ju po tvári a povedal jej aká je úžasná, nádherná, dokonalá a bystrá, pochválil jej milión krát jej krásny žiarivý úsmev ktorý žiadna ina nenahradí nikdy. Prečo som jej to nikdy nepovedal? Prečo som sa vždy snažil byť ten, kto sa tvári že o ňu nemá záujem? A pritom mi srdce bojovalo ako o život keď som na ňu v noci iba pomyslel. Hrdosť. Mužská hrdosť. Aj keď žijem v 21.storočí nikdy som nedovolil žene aby ovládala môj život, bál som sa že skončím ako môj otec, ktorého zabila jeho vlastná milenka kvôli tomu, že nechcel opustiť mamu kvôli nej. Jablko nepadá ďaleko od stromu a urobil som rovnakú chybu ako môj zosnulý otec. Ale prečo som to musel urobiť práve jej? Zničiť niečo tak nevinné, nepoškvrnené. Nikdy už nebude taká ako bola kedysi. Mojou vinou. Nikdy žiadna po nej ani len na chvíľu nezmenila city, ktoré k nej uchovávam. Nikdy sa jej nevyrovnala. Nikdy jej nesiahala ani len po špičku prsta na nohe. Ani žiadna nebude. Tie noci keď som si predstavoval že je ona pri mne nie tá susedka odvedľa. Tie noci keď som celý nažhavený objímal inú no v predstavách to bolo jej dokonalé telo, ktoré som objímal a bozkával. Prečo som len toto dopustil?

Nedokážem sa jej ani len pozrieť do očí
bez výčitiek a bez pomyslenia
na ten novembrový deň,
ktorý to všetko zničil.


Nedokážem jej už ani napísať ahoj. Nechcem jej ublížiť vyzerá byť taká šťastná. To šťastie ktoré jej dáva ON odomňa nikdy nedostala ale aj napriek tomu vždy žiarila ako slniečko a robila ma šťastným. Hovorila mi ako ma ľúbi, potrebuje no ja som jej to povedal iba raz. Až keď som to všetko pokazil...No bolo už neskoro. Neodpustím si nikdy, že sa kvôli mne pokúsila zabiť. Čo som to ja za človeka? Za tie dva roky som ju videl iba dva krát. Uplakanú, zničenú keď sa dozvedela pravdu a po dvoch rokoch presne 10.10.2014 keď bola s NÍM na promenáde v meste. Srdce mi išlo urvať vidieť ju s ním, nemohol som ďalej ostať v tomto meste.
Viem že ONA bola mojou láskou života a že žiadnu inú už nechcem. Lebo ju žiadna nenahradí. Nechcem ženu, deti, rodinu ak to nebude ONA kto ma bude doma čakať po ťažkom dni v práci. Nechcem aby ma iná oslovovala akoby som jej patril nechcem aby mi iná hovorila, že ma ľúbi lebo ju len zraním lebo ju nikdy nebudem mať rád ako ju. Nikdy žiadnu už nebudem milovať.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

napísala som to z pohľadu muža. chcela som zdôrazniť aj to, že aj chlapci majú city nie len ženy, že aj oni trpia.. aj keď my ženy si veci pripustíme k telu viac ako oni a trpíme možno viacej no sú aj takí muži, ktorí trpia ako my..možno aj horšie.
príbeh je síce vymyslený, no sú tam reálne prvky, ktoré sú pravdivé.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama